Matej Mazák je ilustrátor a šikovný animátor z Martina, ktorý si zachoval detskú radosť a aj ten detský pohľad na svet. Študoval na univerzite v Česku, odkiaľ sa vrátil naspäť na Slovensko, do hlavného mesta. Tam spolupracoval na známych projektoch, ako napríklad LokalFilmis, Hviezdny taxík. Jeho nateraz posledným projektom je spolupráca aj s naším štúdiom – Záchranár Falko.

Spomenieš si ešte ako si sa dostal ku kresleniu a čo ťa pri tom udržalo?

Milujem Mumínkov a doteraz mám svoju prvú knižku „Blíži sa kométa“. Aj v tejto chvíli si viem vybaviť jej vôňu. Kreslím tak už od detstva. Rodičia si všimli, že mi to ide a venujem sa tomu až príliš, takže od tretej triedy som nastúpil na ľudovú školu umenia v Martine. Znie to ideálne, ale bolo to náročné, a nebyť mojej mamy a úžasnej pani učiteľky Výrostkovej, tak by som tým kreslením stoličiek, kvetináčov a búst neprešiel.

 

Znamená to, že si musel tvrdo drieť, aj keď ti kreslenie robilo radosť?

Áno, technický skill je často nuda a drina, ktorá zaberie veľa času a neprináša rýchle výsledky. Doteraz trpím tým, že som pri kresbe flákal kreslenie rúk a poriadnej anatómie. Myslel som si, že som okašlal systém, ale koniec koncov som okašlal len sám seba.

 

Myslíš, že ti potom chýbali nejaké technické skúsenosti, ktoré by boli užitočné?

Každý by mal kresliť aj veci, ktoré mu nie sú pohodlné, so zámerom, aby napredoval.  Aj mne sa to často stáva. Kreslím dookola jednu vec, ktorú mám už omakanú, a vyhýbam sa potom veciam, s ktorými nie som spokojný. Podstatné je deň čo deň, po malých krokoch, zachádzať až za hranicu komfortnej zóny.

 

To je určite pravda. Nechávaš sa na ceste viesť svojím záujmom?

Často sa nechávam inšpirovať tvorbou druhých a nechávam sa unášať ich predstavami. Ja neviem prestať sledovať všetky tie nekončiace ilustrácie, linky, krivky a farby. Rovnaký pocit mávam aj v prírode. Milujem naše hory v okolí Martina. Ak by bola krása jedlo, tak by som jedol, až kým neprasknem! Výlet je inak tiež dobrá cesta, ako byť len sám so sebou, premýšľať a čmárať si do skicára.

Chcel som študovať animáciu na Slovensku, ale v tom čase sa mi nepodarilo dostať ani na jednu školu. Moja cesta preto viedla na strednú v Trenčíne, kde som sa učil za propagačného výtvarníka. Zato som si aspoň ako samouk postupne naštudoval, ako animovať na svojom starom počítači v skicári.

 

Mal si vtedy takú radosť z kreslenia, akú máš dnes, keď sa tým môžeš živiť?

Hneď ako som sa dostal za hranicu, keď moja zručnosť v kresbe už neobmedzovala moju fantáziu, nastala tá pravá radosť z tvorby. Doteraz však milujem ceruzku a v digitálnej podobe neviem tvoriť až tak slobodne ako pri kreslení na papier. Volám to rukohlavná diaľnica. Treba ju však používať pravidelne, aby som to, čo vidím v hlave, vedel aj zhmotniť a rozhýbať.

 

Spomínal si, že si nemal šťastie ani na výber vysokej školy. Ako si to obdobie prežil?

Po ukončení štúdia som šiel do obchodu s elektronikou predávať práčky! Prebudilo ma až DVD s výberom študentských animovaných filmov, ktoré som dostal od kolegu v práci. Keď sa zamkla predajňa, tak som si sadol, a na veľkej plazme s úžasom pozeral animované filmy. Dielo „V Kocke“ od Michala Strussa mi pripomenulo, prečo som tak miloval kreslenie, no už dávno na to zabudol.

 

Aká bola tvoja reakcia, keď si opäť našiel svoje nadšenie?

O týždeň na to som dal výpoveď a kúpil si za ušetrené svoju prvú kameru. Doma som si zhotovil mini animačné štúdio z prevráteného akvária s lampou vo vnútri a natočil svoju prvú kreslenku. Neskôr som mal aj prácu neberúcu veľa energie a vymakal som si portfólio, s ktorým som sa prihlásil na dve výšky.

Na obe som sa dostal. Vybral som si ale Ostravskú univerzitu, kde som začal študovať animovaný film. Navzájom sme sa tam učili, motivovali a hecovali k lepším výsledkom. O dva roky neskôr som na tom študentskom DVD mal svoje vlastné animované filmy ja!

 

Ako sa hecuješ a motivuješ do remesla teraz?  

Porovnávaním sa s inými. Svet je plný ľudí, ktorí tvoria nádherné veci. Čiže, vždy je kam rásť a zdokonaľovať sa. Treba si len zvoliť, ktorým smerom. Pre mňa je preto najväčší idol už roky Tomm Moore a tvorba štúdia Cartoon Saloon. Zároveň sa hecujem aj tým, že skočím do nového projektu.

V spolupráci s Truben studio som animoval niekoľko krátkych náučných rozprávok pre deti, aby sa naučili základy prvej pomoci. Záchranár Falko ma naučil veľa, hlavne úrovni technickej produkcie, pretože som sa skutočne musel vynájsť, aby som splnil svoje predstavy

 

Vráťme sa ale späť. Prečo si sa rozhodol vrátiť domov na Slovensko?

Po rokoch preč som už chcel začať pracovať na väčších projektoch. Zároveň som cítil, že musím späť. Bratislava bola vtedy pre mňa ako magnet. Navyše som získal aj prácu na animáku Hviezdny Taxík, ktorý mi zrazu umožnil skočiť z nikam niekam. Bez tejto príležitosti by som bol možno úplne niekde inde a robil niečo iné.

 

Kde hľadáš na svoje ilustrácie inšpiráciu?

Mojou inšpiráciou je vždy zbierka toho, čo som nasal počas svojho pozorovania z okolia. Dlho som si myslel, že som originálny. Až neskôr mi došlo, že veci, ktoré tvorím, sú často mixom vecí, ktoré mám rád od mojich obľúbených umelcov. K tomu milujem personifikácie, mýty a bájky. Rád si predstavujem svet tak, ako ho videli ľudia v dávnych dobách, podobne ho stále aj dnes dokážu vidieť deti. Tak vznikla aj moja “Malá hviezda”, ktorú postupne tvorím od konca vysokej školy.

 

Takže sa len inšpiruješ a potom svoje ilustrácie len tak vyťahuješ cez rukodiaľnicu z hlavy?

To určite nie. Veľa času trávim prípravou, lebo nemám ešte jednotný štýl. Keď je ale toto ujasnené, sadám k skicáru a čmáram, kým nie som sám spokojný. A ak sú ilustrácie určené aj na animáciu, uvažujem aj nad tým, ako ich upraviť do podoby, v ktorej budú čo najmenej komplikovať proces animácie a k tomu ich prispôsobujem.

Viac tvorby od Mateja nájdete na Behance alebo priamo na jeho stránke.